Oáza

Moji rodicia sa rozviedli, ked som mal sest alebo sedem rokov. Nemyslel som si, ze to so mnou nieco urobilo, pretoze som videl ze to je medzi nimi zle a tak som si povedal, ze rozvod je dobre riesenie.. Vzdy lepsie ako hadky alebo akoby to malo prerast do niecoho horsieho.. U nas doma to vyzeralo asi tak, ze mama kmitala doma a otec sa vyvaloval. Pracoval a zivil nas, to je pravda. Avsak to nestaci. A nestacilo to ani mame, ktora popri mne, ktoreho ma mala v 20tich, este musela studovat na vyske a starat sa o celu domacnost. Da sa teda povedat, ze od siedmych rokov som nemal otca, teda nie skutocneho. Nemal som otca, ktory by so mnou hraval futbal, s ktorym by som siel chytat ryby, s ktorym by som sa pretlacal alebo mu sedel na pleciach. Otca co by ma chytil za ruku ked idem cez prechod. Klise? Mozno to tak znie.. ale tuzim po tom klise. Tuzim po tom, aby som mal otca. Skutocneho otca. Mama musela byt aj mojim otcom, aj mamou. Na to, ako to je tazke, to zvladla skvele a moc jej za to dakujem. Avsak otec je potrebny, nech sa mama snazi akokolvek. Po rozvode sa o mna tahali na sude, dali ma do maminej starostliovsti ale mal som sa kazdy druhy vikend stretavat s otcom. Ten sice vravel ako o mna bude bojovat, no stavalo sa ze po mna zabudol prist ked s kamaratmi hral squash alebo podobne. Neskor, ked som mu povedal ze k nemu nepojdem, pretoze som mal ist k nemu minuly tyzden a vtedy neprisiel, sa nase stretnutia obmedzili az postupne takmer vymizli. Zil som len s mamou, ktora sa vazne snazila. A naviac, nemal som ani velmi pocit, ze mi otec nejak velmi chyba.. Az neskor, ked som zacal ficat na rape a podobne, som si zacal pisat texty.. a pisal som o tom, ako sa moj otec spraval.. pisal som nenavistne texty kde som na neho nadaval a podobne. Vo vnutri som sa na otca hneval. Medzitym, a tu vidno, ake su cesty v zivote nevyspitatelne, akosi som zacal som verit v Boha, a postupom casu, ked som sa skutocne obratil a moja viera uz nebola taka detska, som si zacal uvedomovat, ze predsa podla Bozich zakonov by som si mal otca ctit.. ANO? A za co! Nebol dobrym otcom, nie je nim! Zabudal na moje narodeniny, dva roky sa neozval, nezaujima sa o mna! Hneval som sa. A vies co? Mal som pravo sa hnevat. Mal som pravo ho neznasat, nenavidiet. Tvoj otec sa o teba nezaujima? Pracuje sice, ale nema na teba cas? Nedava ti lasku? Nepreukazuje ti ju? Mas otca? Myslim skutocneho, nie biologickeho.. A co minulost? Pamatas si ked si chcel/a svojho ocka, bola v Tebe tuzba po nom, no on nemal cas, pretoze pracoval, pil, venoval sa comukolvek len nie tebe? Mozno si povies, ze sa ta to nedotyka, ze uz je to vec zvyku, a vazis si povedzme ze zaraba a mate co jest.. Ale to nestaci.. mne to nestacilo a viem, ze ani tebe. Ak si vycitas ze sa na neho pre to hnevas, nerob to. Mas pravo sa hnevat. Preco? Pretoze si zasluzis, aby ta nosil na rukach. Pretoze ak si jeho dcera, mas pravo byt jeho princezna. Mas pravo byt rozmaznavana , mas pravo byt milovana, mas pravo pocuvat ze si krasna a chcena, mas pravo na otcov cas.Mas nim byt chranena, mas pravo na to aby sa o teba strachoval, mozno az prehnane. Ak si jeho syn, mas pravo zapasit s nim, robit darebactva, mas pravo citit ze ho zaujimas, mas pravo pocut od neho ze na to mas a ze si skutocny muz. Mas pravo pocut od otca, ze je na Teba hrdy. Preto nie je tvoj hnev, tvoja bolest, tvoj smutok dovodom na vycitanie si toho, ze si otca nevazis. Nieco Ti totiz musim povedat. Si princezna. Si princ. Ale niekto ti toto pravo vzal.Mne velmi pomohol moj birmovny otec. On mi ukazal, ze sa na otca hnevam, predtym som si to totiz nechcel pripustit, nie preto, ze by som nechcel, ale preto, ze som o tom nikdy nerozmyslal (na zaciatku som spominal, ze som si nemyslel ze rozvod a otcova nepritomnost na mna maju nejaky dosah). Ukazal mi, ze mnohe moje problemy pramenia z tohoto, pramenia z hnevu na otca. A postupne som prisiel na to, ze to je pravda.. Moj otec tu mal byt, a nebol tu. Mal vidiet ako dospievam, no nebol tu. Mal sa o mna zaujimat, no nerobil to. Necitil som sa byt princom. Vies, co odo mna ziadal a o co ma poprosil birmovny? Aby som mu odpustil.. Odpustit mu? Myslim si, ze ak si uprimne uzname v srdci, za co vsetko sa nanho hnevame, odpustit mu nam nepride prilis lahke, skor nemozne. Ked mi birmovny povedal pri modlitbe, nech poviem nahlas "ocko, odpustam ti", neurobil som to. Nemohol som. On neni moj ocko. Nemozem ho tak nazvat. Moj birmovny nie je sialenec a nezije ani na Marse, ked to odo mna ziadal. Tiez nepatri k tomu typu krestanov, ktori si povedia: Jezis sa postara" a je to vybavene. Nenosi ruzove okuliare a nezije v opare nabozenstva. No vedel  nieco, co ja vtedy nie. Ak si myslis, ze potom sa vsetko obratilo v uzasnu chvilku a ja som povedal s placom : ano ocko, lubim ta a odpustam ti, sklamem ta. Nepovedal som to. No povedal som si, ze mu skusim odpustit. Odpustit neznamena zabudnut na to, ze mi ublizil. Neznamena to vrhnut sa mu do narucia a zacat novy dokonaly pribeh. Odpustenie znamena oslobodit sa od puta, ktore nas zvazuje. Oslobodit sa od nenavisti, od hnevu, ktory citime. Odpustenie rozvazuje puta zla, aj nase, aj otcove. Odpustenie moze trvat dlho, aj roky. No - a to hovorim z vlastnej skusenosti a som o tom presvedceny - je to jedina SKUTOCNA cesta oslobodenia. Pretoze aj ked budem vraviet, ze mi to je jedno, ze mi na otcovi nezalezi, ze je to hajzel, ze mne to nic nerobi, vo mne to stale je. A pokial neodpustim, moje srdce nebude nikdy skutocne slobodne. Verim v Boha. No mam vo viere problem : neviem Boha brat ako Otca. Nemam k nemu taky vztah. Pretoze ja som otca nemal, neviem brat Boha ako Otca. No faktom je, ze On je Otec. A ponuka mi jeho Otcovstvo. Ponuka ti Otcovstvo, take, v ktorom budes citit ze si Jeho princezna. Budes citit, ze si Jeho syn. Boh tuzi oslobodit Tvoje srdce od hnevu, tuzi ti byt Otcom. Tuzi po tvojej slobode a stasti. Myslim to vazne. Mozno sa teraz vobec necitis na to prijat to, co som ti povedal. "Je to prilis idealisticke, prilis nemozne, prilis krestanske, alebo uplne sialene". Mozno lutujes, ze si to cital az potialto. No hovorim ti, ja som to zazil. Stale je vo mne rana, ktoru treba zahojit. Stale ma mrzi, ze som nemal otca, stale som mu neodpustil uplne, a rozhodne som nezabudol. No postupne, po kuskoch, zacal som ho mat rad. Hnev a nenavist sa zmenili.Z mojho otca sa nestal prikladny otecko, je v podstate stale taky isty.. Ale naucil som sa ho mat aj tak rad. Bohu to fakt nie je nemozne. Skus o tom porozmyslat.. Boh ti ponuka Otcovstvo a ponuka Ti pomoc. Ponuka ti moznost oslobodit sa od hnevu a nenavisti. A tuzi ti pofukat tvoje rany, tak ako ti mal otec pofukat rozbite koleno. Pretoze si princ. Pretoze si princezna. Pretoze si krasna a jedinecna. Pretoze si muz a mas na to. Odpovies?